Kostol svätého Jindřicha a svätej Kunhuty


1. História kostola




Kostol svätého Jindřicha a svätej Kunhuty bol založený ako kostol Nového Mesta Pražského v roku 1348. Postavil ho rád Križovníkov s červenou hviezdou, ktorý ho mal aj v správe. Miesto, kde sa kostol sv. Jindřicha a Kunhuty nachádza, bol na okraji bývalej dediny Chudobice, medzi osadami Rybníčkem a Poříčí. Kostol bol postavený na priestrannom námestí a už od čias Karla IV. bolo toto námestie významné predajom sena a ovsa. Bola na ňom takiež senná váha, z čoho plynie aj názov námestia - Senovážne námestie. Na pozemkoch vtedajších majiteľov (Križovníkov s červenou hviezdou) tu bol v roku 1348 z vȏle arcibiskupa Arnošta založený nový chrám. Stavbu viedol Majster neďalekej nemocnice sv. Františka Oldřich. Keď ten v roku 1350 zomrel, stavbu chrámu dokončil jeho nástupca Jindřich. Kostol je zasvätený kráľovi a svätorečenému císarovi Jindřichovi II., zakladateľovi biskupstva v Bamberku, ktorý žil v rokoch 973 - 1024 a jeho taktiež svätorečenej manželke Kunhutě. Že bol kostol zasvätený sv. Jindřichovi II., na tom má zásluhu nielen stavbár, ale taktiež skutočnosť, že sv. Jindřicha mal vo veľkej úcte za zásluhy o českú štátnosť Karol IV., sv. Kunhuta zase bola patrónkou a dobrodinkou rádu Križovníkov.

Kostol sv. Jindřicha a sv. Kunhuty
Foto Dana Saxonbergová



Kostol bol 16. marca v roku 1351 vysvätený arcibiskupom Arnoštom z Pardubíc a toho istého roku bol povýšený na farský. Kostol bol kedysi obklopený cintorínom, ktorý bol využívaný hlavne v rokoch 1347 - 1361, kedy Prahu zasiahla morová rana a na miestny cintorín putovala prevážna časť mŕtvol z Nového Mesta. Ďalšie epidémie moru zasiahli mesto v rokoch 1420, 1507, 1520,1582. Záznamy uvádzajú z tej doby niekoľko desiatok pohrebov denne, na konci 16. storočia až štyridsať. V období husitstva kostol využívali Husiti, neskȏr Utrakvisti. V rokoch 1472 až 1476 bola postavená nová zvonica, dnešná Jindřišská veža. Zvonica bola postavená z dȏvodu, aby bolo kam umiestnit ťažké zvony. Pri kostole bola postavená aj nová škola. Na konci 16. storočia mala okolo päťdesiat žiakov. Slávnym rektorom školy bol napr. Pavel Kristián z Koldína, vážený český právny teoretik (jeho zákoník „Městská práva království českého“ platil v Čechách 232 rokov!) a tvorca latinských básničiek, alebo Jan Kampánus Vodňanský, profesor gréčtiny na Karlovej Univerzite, a taktiež latinský básnik.

Kostol sv. Jindřicha a sv. Kunhuty
Foto Dana Saxonbergová



Po bitke na Bielej hore mal byť kostol vrátený rádu Križovníkom, tí se ho ale v roku 1646 zriekli v prospech Barnabitov od sv. Michala vo Viedni, ktorých brat cisára Ferdinanda III. Leopold Vilém uvažoval uviesť do Prahy. Oni však ponuku neprijali a tak český panovník odovzdal v roku 1649 podacie právo farnosti Nového Mesta Pražského. V priebehu obliehania Prahy Švédmi sa kamenná zvonica kostola stala jadrom obrany, keď na nej bola pozorovateľňa a palebné postavenie obrancov. Stavba bola nepriateľskou paľbou zničená, ale pretože miesto bolo uznané za zásadné pri odrazení útočníkov, novomestskí radcovia sa uzniesli nielen stavbu za verejné prostriedky opraviť, ale aj na pamiatku padlých sláviť veľké cirkevné oslavy pri príležitosti sviatku Všetkých Svätých v chráme sv. Jindřicha. Tieto slávnosti sa zachovali ešte ďalších sto rokov.

Kostol bol postavený v gotickom štýle, ale v dobe baroka bolo niekoľko kaplniek prestavaných do tohto štýlu. Prvou významnou úpravou kostola bola renezančná prestavba v roku 1529. Pri nej vznikol kostolný chór, predsieň pred vchodom do kostola a z nej vedúce kamenné schodisko. V rokoch 1672 - 1673 bola k severnému priečeliu pristavaná kaplnka sv. Barbory, v roku 1685 na južnej strane kaplnka Panny Márie a nakoniec v roku 1696 kaplnka sv. Lukáša. Z tejto doby pochádza taktiež vnútorné vybavenie kostola. Nachádzajú sa tu obrazy významných maliarov tej doby, napríklad Václav Vavřinec Reiner, Karel Škréta, Jan Jiří Heinsch alebo Jan Jiří Bendl. Celková barokizácia interiéru bola uskutočnená v rokoch 1738 - 1741, ktorá zmenila charakter gotickej stavby, mimo iného boli piliere trojlodi pokryté umelým mramorom a podobne. V roku 1757 však kostol utrpel pruským delostrelectvom. Opravy prebehli až o desať, respektíve dvadsať rokov neskȏr. Ďalšia významná prestavba kostola a priľahlej zvonice (dnešná Jindřišská veža) nastala v roku 1879, kedy došlo k regotizácii pod dohľadom Josefa Mockera. Pri tejto nedokončenej neogotickej úprave došlo k odstráneniu gotických a renezančných častí fasády oklepaním až na holý kameň, spáleniu viac než polovice všetkých bočných oltárov, bola znesená stanová strecha ukončená makovicou, ktorá bola zničená bleskom 5. júna 1745, boli postavené nové varhany a nový vstup do chrámovej pokladnice. Vznikli nové vitráže v gotických oknách.

Jindřišská veža
Foto Dana Saxonbergová



Ďalšie veľké poškodenie kostola zpȏsobilo pruské obliehanie, keď výrazná veža slúžila ako zameriavací bod. Zničené boli vežové hodiny na zvonici a poškodené sochy sv. Jana Nepomuckého a sv. Tadeáša pri stene cintorína. Zvonica bola opravená v roku 1777, keď dostala vysokú štíhlu strechu v gotickom duchu a nové hodiny s číselníkom. V noci na 30. januára 1801 však víchrica zlomila krovy zvonice, strecha se zrútila a v kostole ťažko poškodila kaplnku sv. Lukáša, v ktorej rozbila dva oltáre. Vtedajší farár zaznamenal, že napriek tomu, že oba oltáre boli tažko poškodené, sklenené dvierka a sklenené relikviáre poškozené neboli. Priľahlý cintorín bol zrušený v roku 1787, a bol premenený na malý park. Bola zbúraná stena cintorína, ktorá sa tiahla od miestnej fary až dozadu cez Jindřišskú ulicu. Sochy sv. Jána Nepomuckého a sv. Judy Tadeáša boli prenesené od dverí cintorína ku kostolnému vchodu. Cintorín bol v niekoľkých etapách vysťahovaný, až do dnešnej podoby, kedy po ňom nezostala ani stopa - neskȏr bol premenený na park, a dnes park pohltila rušná komunikácia. Pozostatky náhrobných dosiek boly prilepené na fasádu chrámu, niektoré náhrobky sú umiestnené vo vstupnej časti vo vnútri kostola. Spolu s cintorínom bola zrušená taktiež kostnica a Jeruzalemská kaplnka. Zbúrané boli taktiež dalšie, zvonku kostola nalepené hrobky. Generálna rekonštrukcia interiéru bola dokončená v roku 1998. V roku 2001 boli do zvonice kostola zavesené dva nové zvony - Jindřich a Kunhuta, ale rozmerov svojich predchodcov nedosahujú, Jindřich váži 65 kg a Kunhuta 43 kg (pȏvodné zvony vážili viac než tonu). Oproti kostolu je svätojindřišská fara, postavená v roku 1386, vedľa nej je bývalá Farná škola č. 974, budova na ktorej je zaujímavý renezančný portál z roku 1588. Na druhej strane stojí svätojindřišská zvonica, neskoro gotická stavba z roku 1476., jej regotizovaný stav je od architekta J. Mockera z roku 1879. Zvonica je spojená mostom s rozľahlou budovou č. 976, postavenou v novoklasicistickom slohu ako Cukerný palác.

2. Popis kostola



Pȏdorys gotického chrámu sv. Jindřicha je obdĺžnikový, zakončený osemuholníkom. Skladá sa z troch rovnako vysokých lodí, vo vnútri s dlhým chórom. Oporné stĺpy majú dva ústupy, na severnej strane je jeden z nich opatrený v kameni vytesaným krížom s obrazmi Panny Márie a sv. Jána Evangelisty. Pȏvodne mal kostol sedemnásť okien s gotickou kružbou, pri popísaných prestavbách prišel o tri, tam kde vznikli bočné kaplnky, a centrálne okno za hlavným oltárom bolo zamurované.

Pamätná tabuľa
Foto Dana Saxonbergová



Kostol je halovou trojloďou s päťbokým uzatvoreným presbytériom. Dĺžka celej budovy je 142, šírka 59, a výška ku klenbe 38 stȏp. Pred vchodom sú umiestené barokové sochy sv. Jána Nepomuckého a Judy Tadeáša z roku 1709 od Matěje V. Jackla. Nad vchodom je renezančný chór z roku 1526. Farebné okná vytvorené maliarom FR. Sequensem financoval Vojtěch rytier Lanna.

Pôdorys
Foto Archívne záznamy



Jindřišská veža alebo „Zvonica kostola svätého Jindřicha“, má vďaka Mockerovským pseudogotickým úpravám vzhľad veže, o ktorej by sa návštevník mohol domnievať, že pochádza z rovnakej doby ako samotný kostol. Veža je však pȏvodne renezančná zo 70. rokov 16. storočia. Zavesenie zvonov bolo pravdepodobne v dobe dokončenia kostola problematické, pretože už o sto rokov neskȏr se uvádza zmienka o novej zvonici. Stála na okraji cintorína, avšak na inom mieste, než stojí dnešná veža.

3. Interiér kostola



3.1 OLTÁRE




Hlavný oltár (1)

Hlavný oltár se skladá zo stola so svätostánkom a z dreveného pozadia s obrazom pred zamurovaným oknom. Krásny veľký obraz v ráme namaľoval v roku 1698 Jan Jiří Heintsch. Obraz znázorňuje sv. Jindřicha v úlohe ochrancu vtedajšieho kostola v priebehu švédskeho obliehania Prahy a sv. Kunhutu chodiacu po rozžeravených radliciach, aby tak dokázala svoju nevinu, keď bola obvinená z cudzoložstva. Umelec naznačil, ako sv. Jindřich kľačiaci na jednom kolene, obracia prosiace oči k nebu, ukazuje ľavicou na mesto, ktoré horí a prosí Boha o jeho oslobodenie. Ľavou rukou zakrýva taktiež tento chrám, kde je možné vidieť jeho južnú stranu. Nad obrazom je pozlatený a do dreva vydlabaný znak Nového mesta Pražského.

Hlavný oltár
Foto Dana Saxonbergová



Po stranách oltára sú biele barokové sochy v nadživotnej veľkosti, vpravo sv. Václava s korunou na hlave, s práporom a štítom a s orlicou v ľavej ruke, vľavo sv. Víta, vytvorené v roku 1650 Janem J. Bendlem. Niekedy tu stála staročeská archa z 15. storočia. Hlavný oltár z roku 1754 je od stolára D. Senna. Po stranách svätostánku sú schránky so svätými ostatkami a po okrajoch sochy, zobrazujúce Starý a Nový Zákon, totiž Mojžiša s hadom a doskami desiatich prikázaní, a symbolická socha viery s krížom a kalichom. Zadná časť oltára bola v roku 1784 kúpená za 560 zlatých a prenesená zo zrušeného chrámu sv. Kríža Väčšieho v kláštore Cyriakov. Hore pod klenbou je holubica, znak Ducha svätého.

Cyklus nástenných obrazov zo života sv. Jindřicha, ktorý sa nachádza v presbytériu, bol financovaný literátským bratstvom a vznikol v roku 1745. Oltárna architektúra situovaná za hlavným oltárom je prevzatá z kláštorného kostola sv. Kríža bratov Cyriakov, ktorý bol zrušený Jozefom II. Po stranách svätostánku sú umiestnené alegórie Nového a Starého zákona.

Vitráž
Foto Dana Saxonbergová

Vitráž
Foto Dana Saxonbergová

Oltár sv. Anjela strážného (bývalý Oltár sv. Norberta) (2)

Oltár sv. Norberta sa nachádza hneď pri dverách sakristie. Nad oltárom je obraz anjela strážcu v zelenom a zahalený v červenom, vedúceho pravou rukou paholka a kývajúceho mu krížom k nebesiam vo zdvihnutej ľavej ruke. Po stranách oltára sú sochy sv. evanjelistov - sv. Mareka a sv. Lukáša.

Oltár štrnástich sv. pomocníkov (bývalý Oltár sv. Lukáša evanjelistu) (3)

Oltár se nachádza na náprotivej strane oltára sv. Lukáša. Nad oltárom sa nachádza obraz 14 sv. pomocníkov a uprostred nich Panna Mária. Po stranách oltára sú sochy sv. evanjelistov - sv. Matúša a sv. Jána.

Oltár zvestovania Panny Márie (4)

V južnej lodi (pravá bočná loď) je umiestnený oltár zvestovania Panne Márii. Nad oltárom je veľký obraz Zvestovania Panne Márii od maliara K. Škréty ml. Oltár bol zriadený farárom Kašparem Vojtěchem Makaria. Po stranách oltára sú sochy rodičov Panny Márie - sv. Jáchyma (vľavo) a Anny (vpravo) ktoré zhotovila dielňa F. I. Weisse v roku 1755.

Oltár zvestovania Panny Márie
Foto Dana Saxonbergová



Oltár Najsvätejšej Trojice (5)

Oltár v čele ľavej bočnej lode (severná loď) je zasvätený Nejsvätejšej Trojici z roku 1656. Titulný obraz Panny Márie Pasovskej namaľoval v roku 1685 Karel Škréta ml., nad obrazom je menší obraz Spasiteľa „Chrudimského“. Plastiky sv. Apolonie a sv. Vavrinca vyrezal Jan A. Quittainer. Sv. Apolonia, ako patrónka zubných lekárov, drží v ľavej ruke kliešte v ktorých je zub, a v pravej ruke má palmový list. Sv. Vavrinec sa ľavou rukou opiera o rošt, čo je symbolika na jeho smrť upálením na železnej posteli. V druhej ruke má taktiež palmový list - čo je symbolom mučeníctva.

Oltár najsvätejšej trojice
Foto Dana Saxonbergová



Oltár korunovania Panny Márie (6)

Oltár bol zriadený v roku 1821 k obrazu korunovania Panny Márie, ktorý istý dobrodinec v roku 1819 daroval a celý oltár dal vymaľovať. Na malom tabernákulu sedí drevená farebná soška sv. Anny, učiaca Pannu Máriu. Obraz pod oknom predstavuje korunováciu Panny Márie od Otca a Syna.

Oltár korunovania Panny Márie
Foto Dana Saxonbergová



Oltár sv. Jana Nepomuckého (zrušený)

Oltár sv. Jána Nepomuckého z roku 1721, bol v roku 1875 prenesený z Krocínskej kaplnky. Oltár stál kedysi na mieste dnešnej spovedeľnice, na boku vedľa oltára Zvestovania Panne Márii. Na obetnom stole bol doskový obraz Panny Márie Štěpánskej, a išlo o najstarší obraz v chráme. Tento starobylý obraz bol v obdobiach sucha procesiou nosený na bájný Vyšehrad.



3.2 KAPLNKY




Kaplnka sv. Barbory (8)

Kaplnka má pȏvod od roku 1648, keď Švédi obliehali Prahu a zápalnými guľami strieľali na kostol. Vtedajší farár Šimon Mitis zhliadol jednu z nich, ako se vznášala v povetrí nad kostolom, a v mene sv. Barbory ju zažehnal. Guľa skončila na cintoríne a kostol nepoškodila. Ďakoval za to Bohu a na počesť sv. Barbory, pod ktorej záštitou bolo nebezpečie odvrátené, dal postaviť na miesto, kam guľa dopadla kaplnku zasvätenú sv. Barbore. Bola dokončená 6. augusta 1673 a vysvätená 19. novembra 1973 Františkom Celestinom z Blumenberka. V tejto kaplnke pȏsobilo taktiež Bratstvo sv. Panny Barbory, ktoré sa staralo o pohreby a s nimi spojené ceremónie - fundácie zádušných omší, hudba, kultúra pohrebníctva. Táto kaplnka mala vlastné zriadenie, a preto mala taktiež vlastnú sakristiu, ktorá bola neskȏr Josefem Mockerem pri regotizácii zbúraná. Na pamiatku ako kaplnka vznikla, bola v kaplnke zavesená drevená guľa, ktorá bola veľkosťou podobná tej švédskéj guli. V kaplnke mȏžeme taktiež vidieť sochy sv. Rocha, sv. Šebestiána, sv. Jozefa, sv. Terezky, sv. Václava a sv. Jána Nepomuckého. Na mramorovom barokovom portálovom oltári z roku 1746 je cenný obraz sv. Barbory od Mateja Zimprechta z roku 1673. Táto kaplnka taktiež slúžila od 19. storočia ako krstná kaplnka. Vo veži danej kaplnky bol zvonec uliaty v roku 1683.

Kaplnka sv. Barbory
Foto Dana Saxonbergová



Kaplnka navštívenia Panny Márie (9)

Kaplnka bola pristavaná v roku 1688 k južnej lodi z poslednej vȏle doktora Mateja Malanotte de Galdes, kráľovského fiškála a profesora na vysokom učení Pražskom, ktorý výstavbu taktiež financoval. Odtiaľ ju mȏžeme poznať pod menom „kaplnka Malanottská“. Nejcennejšou pamiatkou kaplnky je baroková pieta zo 17. storočia vo výklenku oltára z roku 1765. V kaplnke je oltár Bolestnej Panny Márie. Nad oltárom sa nachádza sklenená skriňa, v ktorej sedí v životnej veľkosti drevená pozlátená socha Bolestnej Panny Márie s telom Ukrižovaného na lone. Nad skriňou sa vznáša drevený pozlátený a zafarbený baldachýn a na ňom sedí anjel s krížom. Na ľavo je obraz Krista na kríži, u nȏh ktorého leží plačúca Magdaléna z roku 1850.

Kaplnka navštívenia Panny Márie
Foto Dana Saxonbergová



Kaplnka svätého Lukáša (10)

Kaplnka sv. Lukáša, tzv. kaplnka „Krocínská“, bola pristavená v roku 1696 k severnej lodi Jánom Lukášom Krocínom, senátorom Nového mesta Pražského. Uprostred oblúku vo vnútri kostola nad vchodom do kaplnky je možné vidieť znak zakladateľov vo farbách - v striebornom poli drží korunovaný zlatý lev šafranový kvet v pravej labe. Jeho chrbát je prepažený bielym a červeným brvnom, na ktorom ležia tri žlté hviezdy. Oltárna architektúra aj s obrazom je z roku 1700. Obraz namaľoval autor hlavného oltárneho obrazu, Ján Jiří Heinsch. Znázorňuje sv. Lukáša, ako maľuje Pannu Máriu. Táto kaplnka vďaka svojmu zasväteniu bola taktiež cechovnou kaplnkou novomestských maliarov. Pod hlavným obrazom je taktiež obraz menší, znázorňujúci Božské Srdce Ježišovo z roku 1808 od Ch. Fibinga. Tento obraz patrí k najstarším dochovaným znázornením tejto témy v Čechách. Autorom zavesených obrazov je Václav Reiner.

Kaplnka sv. Lukáša
Foto Dana Saxonbergová



3.3 SAKRISTIA (11)




Sakristia, priliehajúca severne k presbytériu, má od roku 1875 nové gotické dvere. V západnej stene se nachádza starožitná kamenná maľovaná socha sv. Jindřicha, sediaceho na tróne a držiaceho žezlo. Nad sakristiou je klenutá komora, kde bola kedysi kostolná pokladnica. V sakristii nad dverami je veľký obraz sv. Jána Nepomuckého a obraz sv. Jozefa na západnej stene. Sv. Jozef pestuje Ježiška, hrajúceho sa s ľaliou.

Reliéf sv. Jindřicha - sakristia
Foto Dana Saxonbergová



3.4 KAZATEĽNICA (12)




Pri prvnom pillieri od presbytéria na severnej strane je drevená kazateľnica z roku 1740. Pȏvodná kazateľnica bola celá kamenná, lenže po nej nezostalo v kostole ani pamiatky. Na strieške stojí najvyššie socha Viery s krížom a kalichom, a pod ňou sú sošky sediacich učiteľov. Na kazateľnici sú pozlatené dosky s vypuklými obrazmi sv. evanjelistov a sošky Mojžiša s hadom na púšti a sv. Petra s loďou a skalou, ako predstaviteľov Starého a Nového Zákona.

Kazateľnica
Foto Dana Saxonbergová



3.5 JINDŘIŠSKÁ VEŽA




Severne od samotného kostola stojí zvonica, pȏvodne gotická, drevená, od roku okolo 1472 až 1476, ktorá dnes svojimi rozmermi zatieňuje vlastný kostol a väčšina okoloidúcich ju za neho považuje. V roku 1879 bola rekonštruovaná a bol jej vrátený majestátný gotický výzor. Dnes je to najvyššia samostatne stojaca zvonica v Prahe (65,7m). Starobylé zvony pochádzali až z 15. storočia - najstarší zvon Mária z roku 1518 od zvonára Bartolomeja z Nového Mesta nesie nápis „Aj, já zvon nikdy marně nezaznívám, hlásám svátek neb požár či pohřeb slavný“. Najväčší - Jindřich - praskol a v roku 1804 bol preliaty a slávnostne osadený. Tretí zvon, Dominik, bol v roku 1850 zvonárom Bellmannom taktiež preliaty. Zvony Dominik a Jindřich boli za svetovej vojny zrekvírované a zničené. Z desiatich historických zvonov sa dochoval jediný, Mária. V devädesiatych rokoch bol do interiéra Jindřišskej veže vstavaný kaviarenský komplex. Prevádzkovateľ nechal zreštaurovať aj zvon, v roku 2003 obnovil vežové hodiny a osadil desaťzvonovú zvonkohru z dielny majstra zvonára Petra Rudolfa Manouška. Z nejvyššieho poschodia je exkluzívny výhľad na Nové aj Staré Mesto.

Jindřišská veža
Foto Dana Saxonbergová



3.6 FARA




Budova fary bola postavená mezi rokmi 1386 - 1387.

Fara pri kostole sv. Jindřicha
(slovenská, maďarská a česká farnosť pri kostole sv. Jindřicha)
Foto Dana Saxonbergová



4. Svätý Jindřich II., nemecký cisár



Svätý Jindřich II., nemecký cisár
Význam mena: bohatý ochranca (zast. nem.).
Emblém: cisárska koruna, žezlo, kostol, ľalia Patrón Bambergu, Bazileja, bamberskej diecézy.
Sviatok: 13. júl
Narodil sa 6. máj 973 Abbach (pri Regensburgu), Bavorsko, Nemecko a zomrel 13. júl 1024 Grone, dnes časť mesta Gotingen, Dolné Sasko, Nemecko.

Sv. Jindřich sa narodil 6. mája 973 v Abbachu v Bavorsku. Jeho otec bol bavorským vojvodom a matka Gizela bola dcérou burgundského kniežaťa Konráda. Obaja boli nábožní. Svojho syna i dcéru Gizelu Uhorskú dali vychovávať Wolfgangovi, biskupovi z Regensburgu, a opátovi Ramwoldovi. Jindřich bol cnostný a zbožný. Po smrti svojho otca sa stal bavorským vojvodom. Za manželku si vzal sv. Kunigundu. Podľa legendy v deň svadby zložili slávnostný sľub panenstva, ktorý zachovali až do smrti. No pravdepodobnejšie je, že ich manželstvo bolo bezdetné kvôli zdravotným problémom manželky. Dňa 23. januára 1002 zomrel cisár Oto III. bez potomkov. Za cisára zvolili Jindřicha, ako posledného potomka zo saského rodu. Bavorský vojvoda Jindřich III. sa takto stal nemeckým kráľom Jindřichom II. Aj v tejto pozícii si zachoval hlbokú vieru v Boha. Pracoval na blahobyte svojich poddaných. Cestoval po krajine, odstraňoval neporiadky, bránil ľudí proti nespravodlivosti, podporoval chudobných. Napriek tomu, že bol panovníkom, bol veľmi pokorným a ľudia ho kvôli tomu mali radi. Okolo seba zhromaždil svätých mužov, ako opát Odilo, Poppo, biskup Burkhard a mnoho iných. Žiadal od nich, aby upozornili na chyby, ktoré robí, aby sa mohol napraviť. S pápežovým povolením založil biskupstvo v Bambergu (na severe Bavorska). V tomto meste, ale aj inde, postavil veľa chrámov a kláštorov. Niekoľkokrát bol donútený vojensky brániť vlasť a Cirkev. V roku 1014 po vyhratej bitke s nespokojencami v Taliansku prišiel do Ríma, kde ho privítal pápež Benedikt VIII. a pri hrobe sv. Petra ho korunoval za cisára. Cestou späť sa zastavil vo Verone s opátom sv. Romualdom.

Od toho stretnutia sa ešte viac oddával duchovnému životu. V roku 1022 mohamedánski Saracéni vtrhli do južného Talianska a pustošili všetko, kadiaľ prešli. Jindřich znova vytiahol do boja a porazil ich. Všetky mestá oslobodil a odovzdal Svätej stolici. Potom sa opäť vrátil do vlasti. Jeho zbožnosť nemala hraníc. Noci trávieval v modlitbách a rozjímaní. Často chodil na sv. omše, prijímal sviatosti. Vo veľkej úcte mal Pannu Máriu. Jedného dňa navštívil kláštor Saint-Vanne v Lotrinsku. Keď tam vstupoval, vyhlásil, že sa rozhodol zanechať všetko, a prosil mníchov, aby ho prijali medzi seba. Richard, opát kláštora, sa ho opýtal: „Chcete byť teda podľa Kristovho príkladu poslušným až do smrti?" „Áno," odpovedal Jindřich, „z celého srdca chcem!" Opát vtedy zvýšeným hlasom povedal: ja vás od tejto chvíle prijímám medzi svojich rehoľníkov pre blaho vašej duše." Cisár povedal: „Prisahám, že vás budem presne počúvať vo všetkom, čo mi rozkážete." „Chcem teda," povedal Richard, „a rozkazujem vám, aby ste znovu prevzali cisársku vládu, zverenú vám Božou Prozreteľnosťou." Cisára to zaskočilo, no poslúchol a pokračoval v správe krajiny a v čnostnom živote. Zdravie mu však vypovedávalo. Začiatkom roka 1024 už bolo zrejmé, že koniec jeho životnej púte sa blíži. Odišiel preto do Bambergu, aby si tam oddýchol. Po troch mesiacoch sa vrátil, aby sa znova pustil do svojej práce. No jeho telo to už nevydržalo. Zomrel uprostred činnosti 13. júla 1024 na zámku Grone pri Halberstadte. S ním vymrel aj saský rod. Pochovali ho v chráme v Bambergu. Na jeho príhovor sa stali mnohé zázraky. Za svätého ho vyhlásil pápež Eugen III. v roku 1146.