1. História kostola

---

Začiatkom adventu 2007, po rokoch strávených v kostole sv. Voršily sa domovským kostolom slovenských katolíkov stal kostol sv. Jindřicha na Jindřišskej ulici. Bolo tiež rozhodnuté, že pri tomto kostole bude zriadená slovenská farnosť. Dňa 19.6.2008 vyhlásil pán kardinál Vlk pri sv. omši, ktorú celebroval, vznik slovenskej farnosti v Prahe, ktorá začala plne fungovať od 1.7.2008. Okrem slovenskej farnosti tu však naďalej pôsobí aj pôvodná česká farnosť a novo od 17.12.2017 aj maďarská farnosť.

Kostol svätého Jindřicha a svätej Kunhuty bol založený ako kostol Nového Mesta Pražského v roku 1348. Postavil ho rád Križovníkov s červenou hviezdou, ktorý ho mal aj v správe. Miesto, kde sa kostol sv. Jindřicha a Kunhuty nachádza, bol na okraji bývalej dediny Chudobice, medzi osadami Rybníčkem a Poříčí. Kostol bol postavený na priestrannom námestí a už od čias Karla IV. bolo toto námestie významné predajom sena a ovsa. Bola na ňom takiež senná váha, z čoho plynie aj názov námestia - Senovážne námestie. Na pozemkoch vtedajších majiteľov (Križovníkov s červenou hviezdou) tu bol v roku 1348 z vȏle arcibiskupa Arnošta založený nový chrám. Stavbu viedol Majster neďalekej nemocnice sv. Františka Oldřich. Keď ten v roku 1350 zomrel, stavbu chrámu dokončil jeho nástupca Jindřich. Kostol je zasvätený kráľovi a svätorečenému císarovi Jindřichovi II., zakladateľovi biskupstva v Bamberku, ktorý žil v rokoch 973 - 1024 a jeho taktiež svätorečenej manželke Kunhutě. Že bol kostol zasvätený sv. Jindřichovi II., na tom má zásluhu nielen stavbár, ale taktiež skutočnosť, že sv. Jindřicha mal vo veľkej úcte za zásluhy o českú štátnosť Karol IV., sv. Kunhuta zase bola patrónkou a dobrodinkou rádu Križovníkov.

Kostol bol 16. marca v roku 1351 vysvätený arcibiskupom Arnoštom z Pardubíc a toho istého roku bol povýšený na farský. Kostol bol kedysi obklopený cintorínom, ktorý bol využívaný hlavne v rokoch 1347 - 1361, kedy Prahu zasiahla morová rana a na miestny cintorín putovala prevážna časť mŕtvol z Nového Mesta. Ďalšie epidémie moru zasiahli mesto v rokoch 1420, 1507, 1520,1582. Záznamy uvádzajú z tej doby niekoľko desiatok pohrebov denne, na konci 16. storočia až štyridsať. V období husitstva kostol využívali Husiti, neskȏr Utrakvisti. V rokoch 1472 až 1476 bola postavená nová zvonica, dnešná Jindřišská veža. Zvonica bola postavená z dȏvodu, aby bolo kam umiestnit ťažké zvony. Pri kostole bola postavená aj nová škola. Na konci 16. storočia mala okolo päťdesiat žiakov. Slávnym rektorom školy bol napr. Pavel Kristián z Koldína, vážený český právny teoretik (jeho zákoník „Městská práva království českého“ platil v Čechách 232 rokov!) a tvorca latinských básničiek, alebo Jan Kampánus Vodňanský, profesor gréčtiny na Karlovej Univerzite, a taktiež latinský básnik.

Po bitke na Bielej hore mal byť kostol vrátený rádu Križovníkom, tí se ho ale v roku 1646 zriekli v prospech Barnabitov od sv. Michala vo Viedni, ktorých brat cisára Ferdinanda III. Leopold Vilém uvažoval uviesť do Prahy. Oni však ponuku neprijali a tak český panovník odovzdal v roku 1649 podacie právo farnosti Nového Mesta Pražského. V priebehu obliehania Prahy Švédmi sa kamenná zvonica kostola stala jadrom obrany, keď na nej bola pozorovateľňa a palebné postavenie obrancov. Stavba bola nepriateľskou paľbou zničená, ale pretože miesto bolo uznané za zásadné pri odrazení útočníkov, novomestskí radcovia sa uzniesli nielen stavbu za verejné prostriedky opraviť, ale aj na pamiatku padlých sláviť veľké cirkevné oslavy pri príležitosti sviatku Všetkých Svätých v chráme sv. Jindřicha. Tieto slávnosti sa zachovali ešte ďalších sto rokov.

Kostol bol postavený v gotickom štýle, ale v dobe baroka bolo niekoľko kaplniek prestavaných do tohto štýlu. Prvou významnou úpravou kostola bola renezančná prestavba v roku 1529. Pri nej vznikol kostolný chór, predsieň pred vchodom do kostola a z nej vedúce kamenné schodisko. V rokoch 1672 - 1673 bola k severnému priečeliu pristavaná kaplnka sv. Barbory, v roku 1685 na južnej strane kaplnka Panny Márie a nakoniec v roku 1696 kaplnka sv. Lukáša. Z tejto doby pochádza taktiež vnútorné vybavenie kostola. Nachádzajú sa tu obrazy významných maliarov tej doby, napríklad Václav Vavřinec Reiner, Karel Škréta, Jan Jiří Heinsch alebo Jan Jiří Bendl. Celková barokizácia interiéru bola uskutočnená v rokoch 1738 - 1741, ktorá zmenila charakter gotickej stavby, mimo iného boli piliere trojlodi pokryté umelým mramorom a podobne. V roku 1757 však kostol utrpel pruským delostrelectvom. Opravy prebehli až o desať, respektíve dvadsať rokov neskȏr. Ďalšia významná prestavba kostola a priľahlej zvonice (dnešná Jindřišská veža) nastala v roku 1879, kedy došlo k regotizácii pod dohľadom Josefa Mockera. Pri tejto nedokončenej neogotickej úprave došlo k odstráneniu gotických a renezančných častí fasády oklepaním až na holý kameň, spáleniu viac než polovice všetkých bočných oltárov, bola znesená stanová strecha ukončená makovicou, ktorá bola zničená bleskom 5. júna 1745, boli postavené nové varhany a nový vstup do chrámovej pokladnice. Vznikli nové vitráže v gotických oknách.

Ďalšie veľké poškodenie kostola zpȏsobilo pruské obliehanie, keď výrazná veža slúžila ako zameriavací bod. Zničené boli vežové hodiny na zvonici a poškodené sochy sv. Jana Nepomuckého a sv. Tadeáša pri stene cintorína. Zvonica bola opravená v roku 1777, keď dostala vysokú štíhlu strechu v gotickom duchu a nové hodiny s číselníkom. V noci na 30. januára 1801 však víchrica zlomila krovy zvonice, strecha se zrútila a v kostole ťažko poškodila kaplnku sv. Lukáša, v ktorej rozbila dva oltáre. Vtedajší farár zaznamenal, že napriek tomu, že oba oltáre boli tažko poškodené, sklenené dvierka a sklenené relikviáre poškozené neboli. Priľahlý cintorín bol zrušený v roku 1787, a bol premenený na malý park. Bola zbúraná stena cintorína, ktorá sa tiahla od miestnej fary až dozadu cez Jindřišskú ulicu. Sochy sv. Jána Nepomuckého a sv. Judy Tadeáša boli prenesené od dverí cintorína ku kostolnému vchodu. Cintorín bol v niekoľkých etapách vysťahovaný, až do dnešnej podoby, kedy po ňom nezostala ani stopa - neskȏr bol premenený na park, a dnes park pohltila rušná komunikácia. Pozostatky náhrobných dosiek boly prilepené na fasádu chrámu, niektoré náhrobky sú umiestnené vo vstupnej časti vo vnútri kostola. Spolu s cintorínom bola zrušená taktiež kostnica a Jeruzalemská kaplnka. Zbúrané boli taktiež dalšie, zvonku kostola nalepené hrobky. Generálna rekonštrukcia interiéru bola dokončená v roku 1998. V roku 2001 boli do zvonice kostola zavesené dva nové zvony - Jindřich a Kunhuta, ale rozmerov svojich predchodcov nedosahujú, Jindřich váži 65 kg a Kunhuta 43 kg (pȏvodné zvony vážili viac než tonu). Oproti kostolu je svätojindřišská fara, postavená v roku 1386, vedľa nej je bývalá Farná škola č. 974, budova na ktorej je zaujímavý renezančný portál z roku 1588. Na druhej strane stojí svätojindřišská zvonica, neskoro gotická stavba z roku 1476., jej regotizovaný stav je od architekta J. Mockera z roku 1879. Zvonica je spojená mostom s rozľahlou budovou č. 976, postavenou v novoklasicistickom slohu ako Cukerný palác.

2. Popis kostola

---

Pôdorys gotického chrámu sv. Jindřicha je obdĺžnikový, zakončený osemuholníkom. Skladá z troch rovnako vysokých lodí. Oporné stĺpy majú dva ústupy, na severnej strane je jeden z nich opatrený v kameni vytesaným krížom s obrazom Panny Márie a sv. Jána Evanjelistu. Pôvodne mal kostol sedemnásť okien s gotickou výplňou, pri popísaných prestavbách prišiel o tri, tam kde vznikli bočné kaplnky, a centrálne okno za hlavným oltárom bolo zamurované.

Kostol je halovou trojloďou s päťbokým uzatvoreným presbytériom. Dĺžka celej budovy je 142, šírka 59, a výška ku klenbe 38 stop. Pred vchodom sú umiestnené barokové sochy sv. Jána Nepomuckého a Judy Tadeáša z roku 1709 od Mateja V. Jackla. Nad vchodom je renesančný chór z roku 1526. Farebné okná zhotovené maliarom FR. Sequensom financoval Vojtech rytier Lanna.

3. Interiér kostola

---

3.1 OLTÁRE

---

Hlavný oltár (1)

Hlavný oltár sa skladá zo stola so svätostánkom a z dreveného pozadia s obrazom pred zamurovaným oknom. Krásny veľký obraz v ráme namaľoval v roku 1698 Jan Jiří Heintsch. Obraz znázorňuje sv. Jindřicha v úlohe ochrancu tunajšieho kostola v priebehu švédskeho obliehania Prahy a sv. Kunhutu chodiacu po rozžeravených radliciach, aby tak dokázala svoju nevinu, keď bola obvinená z cudzoložstva. Umelec naznačil, ako sv. Jindřich kľačiac na jednom kolene, obracia prosiace oči k nebu, ukazuje ľavicou na mesto, ktoré horí a prosí Boha o jeho oslobodenie. Ľavou rukou tiež zakrýva tento chrám, kde je možné uvidieť jeho južnú stranu. Nad obrazom je pozlátený, do dreva vydlabaný znak Nového Mesta Pražského.

Po stranách oltára sú biele barokové sochy v nadživotnej veľkosti, vpravo sv. Václava s korunou na hlave, s práporom, štítom a s orlicou v ľavej ruke, vľavo sv. Víta, vytvorené v roku 1650 Jánom J. Bendlom. Niekedy tu stála staročeská archa z 15. storočia. Hlavní oltár z roku 1754 je od tesára D. Senna. Po stranách svätostánku sú schránky so svätými ostatkami a po krajoch sochy, predstavujúce Starý a Nový Zákon, totiž Mojžiša s hadom a doskami desatoro prikázaní, aj symbolická socha viery s krížom a kalichom. Zadná časť oltára bola v roku 1784 kúpená za 560 zlatých a prenesená zo zrušeného chrámu sv. Kríža Väčšieho v kláštore Cyriakov. Hore pod klenbou je holubica, znak Ducha Svätého.

. Cyklus nástenných obrazov zo života sv. Jindřicha, ktorý sa nachádza v presbytériu, bol financovaný literátskym bratstvom a vznikol v roku 1745. Oltárna architektúra situovaná za hlavným oltárom je prevzatá z kláštorného kostola sv. Kríža bratov Cyriakov, ktorý bol zrušený Jozefom II. Po stranách svätostánku sú umiestnené alegórie Nového a Starého zákona.

Oltár sv. Anjela strážného (bývalý Oltár sv. Norberta) (2)

Oltár sv. Norberta sa nachádza hneď pri dverách sakristie. Nad oltárom je obraz anjela strážneho v zelenom a zahalení červenom, vedúceho pravou rukou pacholiatko a kývajúcemu krížom k nebesiam vo zdvihnutej ľavej ruke. Po stranách oltára sú sochy sv. evanjelistov - sv. Mareka a sv. Lukáša.

Oltár štrnástich sv. pomocníkov (bývalý Oltár sv. Lukáša evanjelistu) (3)

Oltár sa nachádza na náprotivnej strane oltára sv. Lukáša. Nad oltárom sa nachádza obraz štrnástich svätých pomocníkov a uprostred nich Panna Mária. Po stranách oltára sú sochy sv. evanjelistov - sv. Matúša a sv. Jána.

Oltár Zvestovania Panny Márie (4)

V južnej lodi (pravá bočná loď) je umiestnený oltár Zvestovania Panne Márii. Nad oltárom je veľký obraz Zvestovanie Panne Márii od maliara K. Škréty ml.. Oltár bol zriadený farárom Kašparom Vojtechom Makaria. Po stranách oltára sú sochy rodičov Panny Márie - sv. Jáchyma (vľavo) a sv. Anny (vpravo), ktoré vyhotovila dielňa F. I. Weissa r. 1755.

Oltár Najsvätejšej Trojice (5)

Oltár v čele ľavej bočnej lodi je zasvätený Najsvätejšej Trojici z roku 1656. Titulný obraz Panny Márie Pasovskej namaľoval v r. 1685 Karol Škréta ml., nad obrazom je menší obraz Spasiteľa „Chrudimského“. Plastiky sv. Apolónie a sv. Vavrinca vyrezal Ján A. Quittainer. Sv. Apolónia, ako patrónka zubných lekárov drží v ľavej ruke kliešte, v ktorých je zub, a v pravej ruke má palmový list. Sv. Vavrinec sa ľavou rukou opiera o rošt, čo je symbolika na jeho smrť upálením na železnej posteli. V druhej ruke má tiež palmový list - čo je symbolom mučeníctva.

Oltár Korunovania Panny Márie (6)

Oltár bol zriadený v roku 1821 k obrazu Korunovania Panny Márie, ktorý istý dobrodinec roku 1819 daroval a celý oltár dal vymaľovať. Na malom tabernákulu sedí drevená farebná soška sv. Anny, učiaca Pannu Máriu. Obraz pod oknom predstavuje Korunovanie Panny Márie od Otca a Syna.

Oltár sv. Jana Nepomuckého (zrušený) (7)

Oltár svätého Jána Nepomuckého z roku 1721, ktorý bol v roku 1875 prenesený z Krocínskej kaplnky. Oltár stál kedysi na mieste dnešnej spovednice, na boku vedľa oltára Zvestovania Panny Márie. Na obetnom stole bol doskový obraz Panny Márie Štepánskej, a šlo o najstarší obraz v chráme. Tento starobylý obraz bol v obdobiach sucha procesiou nosený na bájny Vyšehrad.

3.2 KAPLNKY

---

Kaplnka sv. Barbory (8)

Kaplnka má pôvod v roku 1648, kedy Švédi obliehali Prahu a zápalnými puškami strieľali na kostol. Vtedajší farár Šimon Mitis uvidel jednu z nich, ako sa vznášala v povetrí nad kostolom, a v mene sv. Barbory ju zažehnal, a guľa skončila na cintoríne a kostol nepoškodila. Ďakoval za to Bohu a na počesť sv. Barbory, pod jej záštitou bolo nebezpečenstvo odvrátené, dal postaviť na miesto, kam guľa dopadla kaplnku zasvätenú sv. Barbore. Bola dokončená 6. augusta 1673 a vysvätená 19. novembra 1673 Františkom Celestínom z Blumenberka. V tejto kaplnke pôsobilo taktiež Bratstvo sv. Panny Barbory, ktoré sa staralo o pohreby a s nimi spojené ceremónie - fundácie zádušných omší, hudba, kultúra pohrebníctva. Táto kaplnka mala vlastné zriadenie, a preto mala taktiež vlastnú sakristiu, ktorá bola neskôr Jozefom Mockerom pri regotizácii zbúraná. Na pamiatku, ako kaplnka vznikla, bola v kaplnke zavesené drevená guľa, ktorá bola veľkosťou podobná tej švédskej guli. V kaplnke môžeme taktiež vidieť sochy sv. Rocha, sv. Šebestiána, sv. Jozefa, sv. Terezky, sv. Václava a sv. Jána Nepomuckého. Na mramorovom barokovom portálovom oltári z roku 1746 je cenný obraz svätej Barbory od Mateja Zimprechta z roku 1673.

Kaplnka Navštívenia Panny Márie (9)

Kaplnka bola pristavaná v roku 1688 k južnej lodi z poslednej vôle doktora Mateja Malanotte de Galdes, kráľovského právneho zástupcu a profesora na Vysokom Učení Pražskom, ktorý výstavbu taktiež financoval. Odtiaľ ju môžeme poznať pod menom „kaplnka Malanottská“. Najcennejšou pamiatkou kaplnky je baroková pieta zo 17. storočia vo výklenku oltára z roku 1765. V kaplnke je oltár Bolestnej Panny Márie v priečelí. Nad oltárom sa nachádza sklenená skriňa, v ktorej sedí v životnej veľkosti drevená pozlátená socha Bolestnej Panny Márie s telom Ukrižovaného v lone. Nad skriňou sa vznáša drevený pozlátený a farebný baldachýn a na ňom sedí anjel s krížom. Vľavo je obraz Krista na kríži, a pri jeho nohách leží plačúca Magdaléna z roku 1850.

Kaplnka sv. Lukáša (10)

Kaplnka svätého Lukáša, ako aj kaplnka „Krocínská“, bola pristavaná v roku 1696 k severnej lodi na náklady Jána Lukáša Krocína, senátora Nového Mesta Pražského. Uprostred oblúka vo vnútri kostola nad vchodom do kaplnky je možné vidieť znak zakladateľov vo farbách - v striebornom poli drží korunovaný zlatý lev v pravé nohe šafranový kvet. Jeho chrbát je prepásaný bielym a červeným břevnem, na ktorom ležia tri žlté hviezdy. Oltárna architektúra aj s obrazom je z roku 1700. Obraz namaľoval autor hlavného oltárneho obrazu, Ján Jiří Heinsch. Znázorňuje svätého Lukáša, ako maľuje Pannu Máriu. Táto kaplnka vďaka svojmu zasväteniu bola taktiež cechovou kaplnkou novomestských maliarov. Pod hlavným obrazom je taktiež obraz menší, znázorňujúci Božské Srdce Ježišove z roku 1808 od Ch. Fibinga. Tento obraz patrí k najstarším dochovaným znázornením tejto témy v Čechách. Autorom zavesených obrazov je Václav Reiner.

3.3 SAKRISTIA (11)

---

Sakristia, priliehajúca severne k presbytériu, má od r. 1875 nové gotické dvere. Na západnej stene sa nachádza starožitná kamenná maľovaná socha sv. Jindřicha, sediaceho na tróne, a držiaceho žezlo. Nad sakristiou je klenutá komora, kde bola niekdajšia kostolná pokladnica. V sakristii je nad dverami veľký obraz sv. Jána Nepomuckého a obraz sv. Jozefa. Sv. Jozef chová Ježiška, hrajúceho si s ľaliou.

3.4 KAZATEĽNICA (12)

---

Pri prvnom pillieri od presbytéria na severnej strane je drevená kazateľnica z roku 1740. Pȏvodná kazateľnica bola celá kamenná, lenže po nej nezostalo v kostole ani pamiatky. Na strieške stojí najvyššie socha Viery s krížom a kalichom, a pod ňou sú sošky sediacich učiteľov. Na kazateľnici sú pozlatené dosky s vypuklými obrazmi sv. evanjelistov a sošky Mojžiša s hadom na púšti a sv. Petra s loďou a skalou, ako predstaviteľov Starého a Nového Zákona.

3.5 JINDŘIŠSKÁ VEŽA

---

Severne od samotného kostola stojí zvonica, pȏvodne gotická, drevená, od roku okolo 1472 až 1476, ktorá dnes svojimi rozmermi zatieňuje vlastný kostol a väčšina okoloidúcich ju za neho považuje. V roku 1879 bola rekonštruovaná a bol jej vrátený majestátný gotický výzor. Dnes je to najvyššia samostatne stojaca zvonica v Prahe (65,7m). Starobylé zvony pochádzali až z 15. storočia - najstarší zvon Mária z roku 1518 od zvonára Bartolomeja z Nového Mesta nesie nápis „Aj, já zvon nikdy marně nezaznívám, hlásám svátek neb požár či pohřeb slavný“. Najväčší - Jindřich - praskol a v roku 1804 bol preliaty a slávnostne osadený. Tretí zvon, Dominik, bol v roku 1850 zvonárom Bellmannom taktiež preliaty. Zvony Dominik a Jindřich boli za svetovej vojny zrekvírované a zničené. Z desiatich historických zvonov sa dochoval jediný, Mária. V devädesiatych rokoch bol do interiéra Jindřišskej veže vstavaný kaviarenský komplex. Prevádzkovateľ nechal zreštaurovať aj zvon, v roku 2003 obnovil vežové hodiny a osadil desaťzvonovú zvonkohru z dielny majstra zvonára Petra Rudolfa Manouška. Z nejvyššieho poschodia je exkluzívny výhľad na Nové aj Staré Mesto.

3.6 FARA

---

Budova fary bola postavená mezi rokmi 1386 - 1387.

4. Svätý Jindřich II., nemecký cisár

---

Svätý Jindřich II., nemecký cisár

Význam mena: bohatý ochranca (zast. nem.).
Emblém: cisárska koruna, žezlo, kostol, ľalia Patrón Bambergu, Bazileja, bamberskej diecézy.
Sviatok: 13. júl
Narodil sa 6. máj 973 Abbach (pri Regensburgu), Bavorsko, Nemecko a zomrel 13. júl 1024 Grone, dnes časť mesta Gotingen, Dolné Sasko, Nemecko.
Atribúty: cisárska koruna, kostol, meč.

Životopis:

Pochádzal z Bavorska a od dvoch rokov bol kniežaťom. Keď mu bolo 22 rokov stal sa vojvodom Bavorska. Ženil sa ako 26 ročný a za manželku si vzal Kunigundu (zvanú Kunhuta), s ktorou zložil celibátny sľub. Vo svojich 29 rokoch sa stal nemeckým kráľom, v 31 rokoch talianskym, v 41 sa stal cisárom, ktorým bol do svojej smrti (51). A najvyššieho titulu sa mu dostalo roku 1146 - bol vyhlásený za svätého. Ako panovník mal Henrich Primus sklon k duchovným hodnotám, cítil zodpovednosť za vieru svojich poddaných, podporoval misie i reformné hnutie v cirkvi, dával veľké dary kláštorom. Pritom musel znášať nepochopenie a zradu v príbuzenstve, dokonca i medzi niektorými biskupmi.

Narodil sa 6.5.972 v Bavorsku. Za miesto je udaný Abbach, Hildesheim. Matka Gisela bola dcérou burgundského kniežaťa a otec Henrich, nazývaný krátky alebo Svárlivec, bol bavorským kniežaťom. Henrich Primus i jeho sestra Gisela (blah., s pamiatkou 7.5.) boli vychovávaní v Regensburgu (Rezne) biskupom Wolfgangom (svätcom s pamiatkou 31.10) a opátom Romualdom. Henrich primus sa stal po smrti otca v roku 995 vojvodom Bavorska. Na začiatku roku 997 sa jeho sestra Gisela vydala za Štefana, uhorského kráľa a neskôr svätca ) pamiatkou 16.8). Dva roky na to si 26 ročný Henrich vzal za manželku Kunigundu (Kunhutu), dcéru kniežaťa Sigfrida a na jej návrh, aby sa zasľúbili Bohu, učinili sľub trvalej zdržanlivosti. Henrich jej po svadobnom obrade venoval drahocenný kríž, ako upomienku na záväzok k celibátnemu životu, ktorému potom obaja dokázali byť celý život verní a ukázali, že i taká asketická cesta je z lásky ku Bohu možná. Ich zvláštne manželstvo bolo prejavom Božej milosti a uskutočňovalo sa vo svätej nadprirodzenej lásky.

Taký život nebol ľahký i keď Kunigunda bola vládnucemu mužovi vernou a skvelou kresťanskou pomocnicou. Kvôli bezdetnosti musel viesť i boje s príbuznými i bratmi Brunom a Arnuffom. K víťaznému zmiereniu s nimi došiel zásluhou sestry Gisely. Neskôr, za povýšenie na cisársky trón, sa zlomyseľní ľudia postarali o rozvírenie nepravdivých pomluv o Kunigundinej nevere a aby sa im urobila prietrž a zabránilo sa obecnému pohoršeniu, absolvovala Henrichova manželka tzv. „Boží súd“ a bosá bez úhony prešla po rozžeravených radliciach. Kunigunda po dobu manželstva pomáhala svojmu mužovi pri každej vhodnej príležitosti. K Božej úcte a sláve chcela byť čo najviac štedrou, preto sa sama čo najviac uskromňovala a žila v značnej pokore. Jej veľkým podielom oba budovali v Nemecku chrámy, kláštory, domy kresťanského milosrdenstva. Henrich nezabúdal na svojho milovaného učiteľa, biskupa Wolfganga, ktorý zomrel v r. 994 a chodieval k jeho hrobke do regensburského chrámu sv. Emerána modliť sa.

Asi po dvoch rokoch mal neobvyklú víziu. Zdalo sa mu, že vidí Wolfganga ako ukazuje na stenu s nápisom záhadných slov: „Po šesti“. Najprv ho napadlo varovanie, že má za šesť dní zomrieť. S tou myšlienkou sa modlitbami pripravoval šesť dní na významný deň. Ale nič sa nestalo. Druhou možnosťou bolo šesť mesiacov. A keď i po tej dobe oplýval zdravím, uvažoval o tretej možnosti. Po šiestich rokoch zbožného života bolo jasné, čo vízia mienila, stal sa významným nemeckým kráľom. Po smrti cisára Oty III. bol Henrich (II.) Primus, posledný potomok saského panovníckeho rodu, korunovaný v Mohuči a potom podľa zvyku 3.9.1002 dosadený v Cachách na trón Karla Veľkého. Žena kráľa Henricha bola potom v Paderbornskom chráme vyhlásená kráľovnou. Niektoré vplyvné kniežatá boli s novou vládou nespokojné, avšak Henrich ich v priebehu 8 mesiacov získal svojou rozvahou, cieľavedomým počínaním a rozhodnosťou. Vládol múdro a spravodlivo. Veľké ťažkosti mu krátko po nastúpení na trón začal dlhodobo robiť poľské knieža Boleslav Chrabrý. Boj s ním sa tiahol so striedavými úspechmi na 6 rokov. Niektorí Henrichovi vyčítali, že využil i pomoci pohanských Ljuticov a Redarov. Prvá z troch výprav do Talianska nastala v roku 1004 proti Arduinovi z Ivrey, ktorý si nárokoval kráľovskú korunu lombardskú. U Pávie ho Henrich porazil a potom sa stal i talianskym kráľom.

Po korunovácii železnou korunou miestny dav zaútočil na palác, v ktorom sa Henrich nachádzal a ten sa potom najjednoduchším spôsobom dostával do tábora svojho vojska. To druhý deň vyrazilo k odvete a následkom oboch zážitkov mal kresťanský kráľ odpor k ďalšiemu pobytu. Na radu kolínskeho arcibiskupa sa rýchle vrátil do Nemecka. Polabskí Slovania, väčšinou Bodrci, povstali s Mečislavom a Mstivojom II. Proti Nemcom, vypovedali kráľovi poslušnosť a potlačovali kresťanstvo v zemi. Bojovať začal i Boleslav Chrabrý. Kráľ Henrich bol nútený silou odrážať útoky nepriateľov a neraz zasahoval i do politických záležitostí susedných krajín. Zvlášť, keď na jeho dvore neprávom postihnutá strana prosila o pomoc. Problémy boli i s nesvornými Premyslovcami v Čechách po smrti Boleslava II., za bojachtivého Ryšavého Boleslava III., ktorý nariadil zohavenie brata Jaromíra a druhého brata Oldřicha skoro zabil. Títo dvaja prosili o pomoc pri dosiahnutí svojich práv. Zatiaľ sa to na českom kniežacom stolci rýchlo menilo ďalšími okolnosťami.

V roku 1004 dokázal Henrich obnoviť i činnosť magdeburského biskupstva a neskôr v roku 1007 i v Bamberku. Zároveň viedol aktívny duchovný život a snažil sa i o reformy v niektorých kláštoroch. Pri druhej výprave do Talianska, v roku 1014, pomáhal pápežovi Benediktovi VIII. usporiadať pomery a prijal od neho i s manželkou Kunigundou cisársku korunu. Tretiu a poslednú výpravu do Talianska podnikol na žiadosť pápeža v roku 1022, aby porazil vzburu tam žijúcich Grékov proti pápežským lenným právam. Pri ceste potom navštívil aj kláštor Monte Cassino, kde pravdepodobne na príhovor Benedikta dosiahol uzdravenie z ochorenia ľadvín. Na vysvetlenie Henrichových zásahov do cirkevných vecí (ktoré v jeho prípade boli k prospechu Cirkvi) , v tej dobe nemeckí panovníci mali titul „cisár Svätej rímskej ríše“, preto i ich širšia pôsobnosť. Henrich (II.) Primus tiež bránil predávaniu otrokov nielen v cisárstve, ale i okolitých slovanských krajinách. V roku 1023 sa po druhý krát stretol s francúzskym kráľom Robertom, synom Huga, aby sa radili o dôležitých svetských a duchovných záležitostiach, vrátane dôvodov pre cirkevný snem. Ešte významnejšie bolo ich skoršie stretnutie nad riekou Moselou, zvlášť pri spomienke na predpoveď Oty I., že Francúzsko bude patriť do Nemecka.

Vtedy síce boli pripravené vojská, na pravej strane rieky nemecké, na ľavej francúzske, zišli sa proti sebe a cisár mal uplatniť svoje právo nad kráľovstvom Francúzska, ale k očakávanému násiliu nedošlo. Štvrtý deň Henrich (II.) Primus s malým doprovodom preplával rieku a zriekol sa nárokov voči vazalovi. Hovorilo sa potom o „návšteve kartuziánskeho cisára“. Druhý deň, 11.7., Robert priateľskú návštevu Henricha oplatil a tak vojna medzi Nemeckom a Francúzskom skončila skôr než začala, pretože tento cisár kresťanstvom skutočne žil. K jeho smrti došlo dosť náhle a predčasne, v 52 rokoch, na vlastnom statku Gróne u Halberstadtu (Gőttingenu) v dolnom Sasku. Na smrť sa i cez to stačil kajúcne pripraviť i s prosbou o odpustenie už opusteného podozrenia a po prijatí sviatostí na cestu do večnosti pokojne zomrel. Podľa jeho priania, bol prevezený k odpočinku do biskupskej katedrály v Bamberku, ktorú nechal postaviť roku 1022. Neskôr bola vedľa neho pochovaná i Kunigunda, ktorá zomrela 3.3.1033 (alebo 1039) v Kaufungách v Hessensku, blízko Kasselu. Slávnostné prenesenie jej ostatkov k cisárskemu manželovi sa uskutočnilo 9.9.1201. Cisár Henrich (II.) Primus, ktorému dejiny dali prídomok Zbožný, bol svätorečený roku 1146 pápežom Evženom III. a svätorečenie jeho manželky sa uskutočnilo 29.3.1200. V roku 1372 niekoľko častí z ostatkov získal i chrám sv. Víta v Prahe a naši predkovia Henricha II. Zaradili medzi zemské patróny vzhľadom k jeho zásluhám o udržanie rodu Přemyslovcov a o návrat pokoja v zemi. V roku 1513 bol od Tilmana Riemerschneidera v Bamberskej katedrále nad ostatkami cisárskych manželov vytvorený sarkofág a ozdobený ležiacimi postavami v nadživotnej veľkosti.

PREDSAVZATIE, MODLITBA:

Pri spomienke na stretnutie Henricha II.

Nad riekou Moselou, sa budem vždy snažiť o zmierne riešenie so svojimi protivníkmi i za cenu, že sa niečoho vzdám. Však i evanjelium varuje: „Dohodni sa zo svojim protivníkom včas, dokiaľ si s ním na ceste ...“ (Mt 5,25). Ako Henrich i ja sa budem radšej pripravovať na smrť predčasne, než aby som nepripravený, pre nekajúcnosť, neochotu odpustiť alebo iné nesprávne jednanie sa musel v prípadnej smrti zodpovedať pred zvrchovaným Sudcom. Bože, Ty si naučil svätého Henricha múdro vládnuť a z pozemského vladárstva si ho povolal do večnej slávy - daj nám na jeho príhovor nech uprostred premien tohto sveta naplníme aj my svoje poslanie a s čistou mysľou smerujeme k Tebe. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov. Amen. (záverečná modlitba z breviára)